Plášť bohyne

Viera Benková

Plášť bohyne

/ výber z poetickej tvorby slovenských autoriekj z Maďarska, Rumunska, Slovenska a zo Srbska /

---
Matica slovenská v Srbsku,
2012

---

NETRADIČNÁ ANTOLÓGIA

   Je potešiteľné, že v posledných rokoch opäť ožívajú kontakty  medzi slovenskou literatúrou (a literárnou kritikou či vedou) v materskej krajine a slovenskou literatúrou písanou v krajinách Dolnej zeme: Srbska, Maďarska a Rumunska. Oživenie a ďalšie rozvíjanie takýchto kontaktov na rôznych úrovniach  a v rôznych podobách možno vnímať ako produktívne a prospešné pre všetky zúčastnené strany: ponúka príležitosť komparácie vývinových tendencií v tej ktorej literatúre, zohľadnenie špecifík (v rovine motívov, poetík, metafor a pod.) literatúr v jednotlivých krajinách, ale zároveň aj  identifikáciu ich spoločných alebo príbuzných momentov.

Projekt Viery Benkovej – príprava antológie  z poézie slovenských autoriek zo spomínaných štyroch krajín – predstavuje prvolezecký pokus o podobné predsavzatia. Na rozdiel od predchádzajúcich antológií zahŕňajúcich tvorbu autorov a autoriek žijúcich na Dolnej zemi, pripravovaná antológia Plášť bohyne zrelosti (zostavená Vierou Benkovou)  rozširuje pole komparácie o tvorbu autoriek zo Slovenska. 

   Sústredenosť na ženy - poetky je ďalším charakteristickým znakom  tohto projektu, ktorý reaguje na tradičnú podreprezentáciu ženských autoriek v národných alebo medzinárodných antológiách a ktorého ambíciou je zviditeľnenie prítomnosti autoriek v literárnej tvorbe jednotlivých krajín. Robí tak v súlade so súčasným úsilím presadzovaným na domácej i zahraničnej pôde o rozvíjanie rodovej senzibility pri prístupoch k rôznym sociálnym javom, ako aj o rozvíjanie rodovej spravodlivosti vo všetkých rovinách, vrátane rovine umenia a kultúry vôbec. O tejto tendencii svedčí napríklad v SR  už trojročná tradícia v oceňovaní najlepšieho diela autorky v rámci bratislavského knižného veľtrhu Bibliotéka alebo aj iniciovanie  sekcie ženských domácich a zahraničných poetiek v rámci známeho medzinárodného literárneho festivalu Jána Smreka, ktorý sa koná každoročne v Bratislave – a napokon aj anketa prebiehajúca na stránkach časopisu Knižná revue (vydavateľ Literárne a informačné centrum) o ženských hlasoch v literatúre, ktorá už medzičasom vyšla v anglickom jazyku knižne, a to rozšírená o ankety so zahraničnými autorkami. Spomenuté aktivity vychádzajú z potreby posilniť podporu ženám – autorkám a ich tvorbe, ktorá neraz nezaslúžene ostáva v úzadí a v tieni tvorby mužských autorov.

   Editorka Viera Benková sa rozhodla pre podobnú stratégiu, keď do antológie zahrnula niektoré popredné slovenské autorky zo Srbska, Rumunska, Maďarska a Slovenska, čím zdôraznila dvojnásobnú špecifickosť svojho edičného zámeru. Ide  spravidla o dobre etablované autorky vo svojich literatúrach (zo Srbska je to poézia Viery Benkovej, Anny Dudášovej, Márie Litavskej, Kataríny Hricovej, Mirky Dudkovej, zo Slovenska napr. Lýdie Vadkertiovej, Dany Podrackej, Márie Bátorovej, Etely Farkašovej, Margity Dobrovičovej, Viery Prokešovej, Hany Koškovej, Zlaty Matlákovej, Ivice Rutkayovej ..., z Maďarska Evy Fabianovej a Márie Fazekašovej, z Rumunska napr. poézia Dagmar Anocovej a Rau Lehotskej ...).

   Nazdávam sa, že táto antológia môže zaujať práve svojou netradičnou koncepciou, že jej „ženské hlasy“ môžu  osloviť širší čitateľský okruh, prihovoriť sa tak mladšej ako i staršej generácii, a to vo všetkých spomenutých krajinách.

   E.F.

---

MOZAIKA BÁSNICKÉHO SVETA SLOVENSKÝCH POETIEK V POSLEDNOM POLSTOROČÍ

Keď som svojho času (r. 1997) písal druhej knihe (Voľným pádom) vtedy mladej poetky Kataríny Hricovej, tak som zovšeobecňujúco ironicky konštatoval, že ak sme v niečom dosiahli európsku a svetovú úroveň, tak sme ju určite dosiahli v dominácii mužského pohlavia v literárnej tvorbe a najmä v poézii. Pri tom som však poukázal i na skutočnosť, že keď ide o našu mladistvú poéziu, básnickú tvorbu našich potenciálnych básnikov (predovšetkým na stranách mládežníckeho časopisu Vzlet) nachádzame úplne opačnú situáciu. Je tam omnoho viac nádejných poetiek, ako nádejných básnikov. Kde sa, ako a prečo sa tie sľubné ženské talenty tak náhle stratia môžeme síce vysvetliť napr. sociologicky, statusom ženy v tomto našom svete „ušitom na mužské kopyto“, teda, svete určenom spoločenskými štruktúrami a kultúrnym systémom, ktorý sa zakladá na spôsobe myslenia a konania mužov. Avšak tematika a problematika „ženského písania“ (écriture féminine), ktorou sa napr. zaoberajú francúzske feministky postštrukturalistickej orientácie poukazuje na zložitosť tejto problematiky, ktorá má i biologický i psychoanalytický, mravný, filozofický, dokonca i jazykový aspekt (Myslíme tu predovšetkým na chápanie, že logocentrizmus (Jacques Derrida) ako vládnuci princíp nášho pohľadu na svet je vlastne falokratický („phallocratque“), teda poznačený mužskou domináciou, takže sú i všetky modely, ktoré vytvára naša kultúrav podstate falokratické a spolu s nimi aj jazyk, ktorý reprezentuje takéto modely).

V takomto kontexte je antológia básní Plášť bohyne editorky Viery Benkovej v slovenskej literatúre nielen prvolezecká ale i, vo viacerých súvislostiach, jedinečná a snáď i podnetne provokatívna. Jej jedinečnosť sa však nespočíva iba v skutočnosti, že ide o výlučne „ženskú“ knihu (totiž do knihy sú zaradené básne žien - slovenských poetiek, ktoré vznikali v období posledného polstoročia, výber básní urobila tiež poetka, kniha je ilustrovaná dielami výtvarnej umelkyne Márie Štefankovej, (o ktorej, v tejto knihe, poetka Dagmar Mária Anoca napísala, že vnútornou architektonikou evokuje svet založený na „obline“ horizontu nížiny, vlastne na ženskom princípe, na mýtickej Magna Mater, rodiacej život...“, knihu graficky a technicky upravila Oľa Torday a za vydavateľa – Maticu slovenskú podpísala jej predsedníčka Katarína Melegová-Melichová, a aj v názve knihy je bohyňa, teda ženské a nie mužské božstvo),ale najmä v tom, že sú v knihe zastúpené až 23poetky zo štyroch krajín: Maďarska(Eva Fabianová a Mária Fazekášová), Rumunska(Dagmar Mária Anoca, Anna Rău-Lehotská, Anna Karolína Dováľová), Slovenska(Lýdia Vadkertiová, Hana Košková, Etela Farkašová, Mila Haugová, Dana Podracká, Mária Bátorová, Anna Ondrejková, Margita Dobrovičová, Viera Prokešová, Zlata Matláková, Tatjana Lehenová, Ivica Rutkayová), a Srbska(Anna Svetlíková, Anna Dudášová, Mária Litavská, Viera Benková, Katarína Hricová, Mioslava Dudková), teda zo slovenských Horniakov a Dolniakov bývalého Uhorska, alebo tzv. centra a periférie slovenskej literárnej tvorby.

Editorka Viera Benková, popredná slovenská poetka z radov vojvodinských Slovákov, ktorá je v slovenskej (i srbskej) literatúre prítomná približne 50 rokov (prvá kniha básní Májový ošiaľ jej vyšla r. 1964) a dobre pozná pomery i trendy týchto literatúr sa, asi zámerne a snáď i tak trochu alibisticky, v podtitulku knihy a vo svojom Slove na úvod vyhla termínu antológia pravdepodobne preto, že sa toto grécke slovo (s pôvodným významom, zbieranie kvetov, zbierka kvetov) v srbskom prostredí spravidla chápe ako výber esteticky, či umelecky najhodnotnejších (podčiarkol S. B.) diel, ktoré pritom odzrkadľujú napr. duch a vkus doby, hodnotiaci posudok generácie a editora, estetické a iné tendencie a pod., a nie iba v jej širšom význame teda ako výber literárnych dielviacerých autorov osvetľujúcich určitú témualebo epochu, alebo typ tvorby. Z podobných príčin v týchto súvislostiach v predslove knihy, zostavovateľka antológie podčiarkuje, že takto koncipovaný výber bol vždy jej „srdcovou záležitosťou“ a že pri výbere autoriek (pravda aj ich básní – poznámka S. B.), ktoré sú do výberu zaradené rozhodoval iba jej osobný vkus, avšak takýto subjektívno-estetický prístup jej potom pravda umožnil i priam úplnú slobodu výberu a korešponduje, vidí sa nám, s jej vlastným básnickým profilom, ktorý sme svojho času v skratke zhustili metaforou, že autorský lyrický subjekt v básňach Viery je najprv citovo založenou ženou a potom mysliteľkou a že poväčšine vychádza z konkrétnych vlastných citov, zážitkov, spoznaní í nálad a potom, často vo forme mimovoľných asociácií, prechádza na meditácie o prejavoch a nemých odkazoch živého i neživého sveta a sveta historického i mýtického, videného i tušeného. Alebo, inak povedané, lyrický subjekt, vlastne lyrická „hrdinka“ v poézii Viery Benkovej je najprv cítiacou až senzuálnou ženou a len potom mysliteľkou; jej myšlienka je alebo podradená citu, alebo, častejšie, je ním podnietená a má intuitívne východiská. Arche typy a mýtické prvky tú myšlienku iba prehlbujú a dávajú jej transcendentálnu a univerzálnu náplň. Podobné alebo i rovnaké, pravda tiež zovšeobecnené, posudky mohli by sme dať i o tomto jej výbere, ktorý je obrazne povedané mozaikou básnického sveta slovenských poetiek druhej polovice 20. a v prvej polovice 21. storočia, vytvorenou z ich básnických reflexií, sebareflexií, sentimentov a solilokvií. Podnety pre tieto rozjímania, sebaskúmania a samovravy majú široké spektrum a pohybujú sa v rozpätí od tých bežných, každodenných po podnety duševné a filozofické a sú vlastne v podstate dvojsmerné: z vnútra k životnej realite, alebo opačne, od životnej reality do vnútra s príznačnou rôznorodosťou básnických motívov a foriem básnickej výpovede, ale aj, v nezanedbateľnej časti týchto básní, poznačené ženskou senzibilitou: ženskou akceptáciou, intuíciou a citovosťou, ktorá je snáď najviditeľnejšia v básňach s ľúbostnými motívmi. Totiž  na rozdiel od tradičnej „mužskej ľúbostnej poézie“, poznačenej mužským egocentrizmom, kde je žena poväčšine alebo bohyňa, fetiš, predmet zbožňovania, alebo podmienečne povedané erotický objekt, pričom mužský lyrický subjekt predovšetkým zaujímajú iba vlastné city a postoje k nej, lyrická hrdinka v básňach poetiek tejto antológie je ženou v plnom zmysle toho slova – aj ženou milujúcou a senzuálnou, ale i ženou túžiacou, tušiacou a mysliacou, ktorá sa snaží s mužom dosiahnuť harmóniu. Ilustratívna v takomto zmysle je napríklad báseň Súzvuk (Lýdia Vadkerti-Gavorníková), ktorá sa zakončuje veršami: Ak sa ku mne priblížiš / ako k čistej stránke / na ktorú píšeš svoju báseň o mne // stávam sa básňou o tebe / a viem sa naspamäť /s. 12). V takomto kontexte by bol z pohľadu v úvode spomenutej problematiky „ženského písania,“ snáď zaujímavý rozbor do akej miery je v tejto knihe prítomná „ženskosť,“ v čom sa ženská poetická inakosť prejavuje vzhľadom na „mužskosť“ a či sa a do akej miery sa pod vplyvom konvencie a súčasnej životnej reality a i „mužskej poetiky“ tá ženská inakosť (napríklad citovosť, či lyrizmus) potláča a pod., avšak to už presahuje rámce takto stručne koncipovanej recenzie.

Podnetnosť i provokatívnosť tejto antológie nespočíva iba  v skutočnosti, že jej zostavovateľka, za cieľom konfrontácie, dáva dokopy predstaviteľky slovenského literárneho centra a tzv. literárnej periférie, (ktorú možno označiť aj ako slovenskú literatúru s prívlastkom, pravda rozdeľujúcim a tak trochu i degradujúcim), ale i v skutočnosti, že pochybuje v rovnocennú zastúpenosť poetiek v „mužských“ antológiách z rôznych príčin, ale najmä pre výlučnosti v kritériách v zmysle „iba to je poézia“, ktoré sú v rozpore s jej širším chápaním poetickosti v zmysle „aj to je poézia.“ Totižto jej subjektívno-estetické kritérium vlastne korešponduje s náhľadom srbského spisovateľa a kritika Jovana Hristića, ktorý tvrdí, že „...kritické hodnotenia nie sú teoretickými zovšeobecňovaniami, ale historickými porovnávaniami a skutočný súhrn vlastnosti poézie je vlastne sukcesívny rad podôb, v akých ju objavujeme v dejinách, a tie podoby nesmerujú k nejakej teoretickej rýdzosti, ale sú rovnako dôležité a podstatné pre kritický výskum¹ ...“ a je v rozpore napríklad postojom zostavovateľa najnovšej Antológie slovenskej vojvodinskej poézie² , ktorý v jej predslove zastáva mienku, že: „K menám Jozefa Podhradského, Paľa Bohuša a Michala Babinku by sa v budúcnosti mohli na Slovensku pridať len mená Zlatka Benku, Miroslava Dudka a Ladislava Čániho. Možno by raz aj bolo treba vydať tam práve antológiu našich básnikov, aby podradnejšie mená zbytočne nezastierali naše výraznejšie básnické programy a poetiky. Aby sa aj tamojší prehodnocovatelia slovenskej poézie mohli spoľahlivejšie orientovať v množine, ktorá často iba zastiera podstatu.“ (Mimochodom, v takej antológii by poetky teda nemali miesto). Avšak aj tieto súvislosti presahujú rámce tohto stručného pohľadu.

Vzhľadom na uvedené, záverom teda môžeme konštatovať, že Matica slovenská v Srbsku v spolupráci s Kultúrnou a vedeckou spoločnosťou Ivana Krasku v Nadlaku a s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Pokrajinského sekretariátu pre vedu a technologický rozvoj Nový Sad, AP Vojvodina, Republika Srbsko publikovaním antológie Plášť bohyne vo svojej edícii Matičné súzvuky urobila pozoruhodný edičný čin nielen tým, že táto kniha svojimi osobitnosťami zaplní viaceré prázdne miesta na mape slovenských antologických počinov, ale že bude ďalším krokom vo vzájomnom konfrontačnom zoznamovaní sa so slovenskou literárnou tvorbou na Slovenku av diaspóre.

Samuel Boldocký