Putá zeme

Samuel Boldocký

Putá zeme

výber z rurálnej prózy vojvodinských Slovákov

---

Matica slovenská v Srbsku,

2011

---

Próza vojvodinského koloritu

Samuel Boldocký (zostavovateľ):

Putá zeme (Výber z rurálnej prózy vojvodinských Slovákov)

Matica slovenská v Srbsku 2011

            Po antológii vojvodinskej rurálnej poézie Rodiskom oprstenkovaní pripravil literárny kritik, jazykovedec, prekladateľ a pedagóg Samuel Boldocký (nar. v r. 1943 v Báčskom Petrovci) ďalšiu, tentoraz  prozaickú antológiu z toho istého prostredia, ktorá  pod názvom Putá zeme vyšla podobne ako predchádzajúca v edícii Matičné súzvuky Matice slovenskej v Srbsku. Pre oba tieto výbery je spoločný nielen fakt, že život a tvorba zastúpených autorov sú späté s Vojvodinou, ale aj tematická zakotvenosť  textov v tejto  Slovákmi obývanej časti Srbska. A nemenej i z nich dýchajúca atmosféra života  na tejto šírej rovine, akokoľvek sa  totiž môžu sujety jednotlivých próz od seba líšiť, vo všetkých sú prítomné kontúry, farby a vône kraja, kde vznikali, vo všetkých cítiť  spätosť literárnych postáv s týmto prírodným i kultúrnym prostredím, do ktorého sa svojou prácou vpisuje už niekoľko generácií ich predkov.

S. Boldocký, sám bytostne zrastený s rodiskom, sa dlhodobo venuje skúmaniu literárnej tvorby vojvodinských Slovákov, a aj v tejto knihe mapuje  charakter „panónskeho typu“ poetiky, zameriavajúc sa na jeho svojráznosť, na jeho genézu, komplex prírodných i sociálnych faktorov, ktoré ho ovplyvňujú. Ide teda o prózy s výrazným lokálnym koloritom, „s  farbou času a miesta“, v ktorom sa zrodili, s jasnými príznakmi historickej a priestorovej situovanosti, so zreteľne rozpoznateľnou kultúrnou identitou i spôsobom života protagonistov.         Do antológie sú zaradené ukážky z próz (poviedok i románov) dvanástich autorov, a to Jána Čajaka, Vladimíra Hurbana Vladimírova, Jána Čajaka ml., Janka Čemana,  Jána Labátha, Pavla Čániho, Jána Kopčoka,  Miroslava Kriváka, Andreja Čipkára, Juraja Tušiaka, Pavla Grňu a Viery Benkovej, jedinej ženy vo výbere.

Voľne ponímaným mottom (aj leitmotívom) antológie je úvodná krátka ukážka z textu Jána Labátha Báj o Kostolisku, ktorá v koncentrovanej podobe  vystihuje životné osudy „malého“ dolnozemského Slováka, jeho odchod do Ameriky za more, kde si išiel hľadať prácu a jeho smutný návrat  domov, do rovinatej krajiny, kde sa „černie zem oceľou rozoraná“ a kde z nej „vystupujú výpary vysoko pod oblohu, až obzor chveje sa dúhou objatý a srdce opíja. A škovrán vysoko máva krídlami švitoriac báje o dávnych časoch a zlatom poklade zakopanom na Kostolisku. KTO BUDE ORAŤ, ŤAŽKO ORAŤ, ISTE HO NÁJDE!...“

O tejto čiernej žírnej zemi, o putách, ktorými k sebe viaže človeka-roľníka, rozprávajú takmer všetky prózy v antológii. Príbehy jednotlivých protagonistov sú v týchto prózach rôzne, pokojné i dramatické, vážne i úsmevné, optimistickejšie i pesimistickejšie, no o postavách platí takmer v každom texte to, čo Ján Labáth napísal o svojom hrdinovi zo spomínanej báje. „Paľo sedí pred vlastnou chalupou na údoch s putami, ktoré vyoral v hlbokej brázde, aby nikdy viacej nezanechal túto zem.“

Putá zeme (prekrásna metafora, ktorá poslúžila zostavovateľovi aj ako inšpirácia pre názov výberu), putá celkom konkrétnej zeme, zväčša rodiska  sú  tou väzbou, ktorá človeku-roľníkovi predurčuje hlavné obrysy životného príbehu a  ktorá mu dáva zmysel jeho existencie, a aj silu na prekonávanie ťažkostí, ktoré ju sprevádzajú.

To, čo platilo o poézii zahrnutej do antológie Rodiskom oprstenkovaní, platí aj o tomto výbere, že totiž centrálnym bodom, ku ktorému sa vzťahujú všetky texty, je „hruda Panónie“ – a že tak, ako to vyjadril Paľo Bohuš v súvislosti s panónskou poéziou, možno vycítiť „určité charakteristiky  podmienené špecifickým panónskym prostredím“, aj pri próze možno vycítiť určitú previazanosť typu krajiny  a kultúrnej tradície s mentálnym  naladením tých, ktorí v nej žijú, prichádzajú s ňou do bezprostredného kontaktu v každodennej práci.

Zostavovateľ  sa tentoraz rozhodol  koncipovať knihu tak, že ukážke z diela toho ktorého autora predchádza krátky profil približujúci jeho biografiu a charakterizujúci jeho tvorbu, pričom S. Boldocký sa usiluje o jej stručné, no viacrozmerné hodnotenie (všíma si nielen tematické okruhy, ale aj zvláštnosti poetiky či jazyka konkrétneho autora, nestrácajúc zo zreteľa ani širší vojvodinský či dolnozemský literárny alebo aj celoslovenský kontext).

V mnohých dielach, ktoré sú zahrnuté do výberu,  vystupuje ako dôležitý faktor príroda a vzťah k  nej, tento je niekedy podávaný s dávkou idealizácie či idylizácie, zväčša však cez realistický pohľad na zem ako živiteľku a domovinu, ktorá vie byť krásna a poetická, ale i krutá a  drsná.

Ján Čajak je vo výbere zastúpený  dvoma prózami, a to Búrka a Cholera, v oboch sa prejavuje – okrem  toho, že je dôverným znalcom  dolnozemského rurálneho prostredia – aj ako autor so zmyslom pre humor, ba i satiru, na malom priestore poviedky dokáže postihnúť ľudské slabosti, k akým patrí napríklad škodoradosť či pretvárka v medziľudských vzťahoch.  V Cholere je to aj porovnávanie mužského a ženského sveta, pričom autor naznačuje istú prevahu ženských hrdiniek, ktoré dokážu byť v domácom priestore rozvážnejšie i praktickejšie. Iný ľudský neduh – priveľké lipnutie na majetku – si zobral na mušku Vladimír Hurban Vladimírov  v próze Tehliarova dcéra, v ktorej autor necháva víťaziť lásku dvoch mladých zaľúbencov nad  nepriateľstvom generácie rodičov, ktorí súperili v bohatstve i spoločenskej prestíži. Plnosť lokálneho koloritu – vrátane jazykových i etnografických osobitostí – predstavujú prózy Jána Čajaka mladšieho, ktorý v nich vykresľuje takisto so zmyslom pre humor, iróniu až satiru psychologicko-sociálne portréty vojvodinských Slovákov. Tento zmysel je vlastný i Jankovi Čemanovi, ktorý zachytáva v poviedkach komické, ale aj tragikomické situácie ľudí  žijúcich v dedinskom prostredí.

Na rozdiel od tradičnejšie zameraných autorov v prózach básnika a prozaika  Jána Labátha zaznamenávame odklon od typickej realistickej rurálnej literatúry, zreteľne sú v nich prítomné nové prvky, charakteristické pre modernú tvorbu, medziiným je to sofistikovanejšie zobrazovanie vnútorného sveta postáv, väčšia miera ich individualizácie, používanie  vnútorného monológu, úsilie zachytávať prúd vedomia. Taktiež u prozaika a dramatika Pavla Čániho je badateľný takýto odklon a jeho záber na postavy je širší o celospoločenský kontext (téma vojny a povojnových zmien v bývalej Juhoslávii). Podobná tematická orientácia (národnooslobodzovací boj  počas druhej svetovej vojny a premeny slovenskej vojvodinskej dediny) je charakteristická ako jedna z hlavných v tvorbe ďalšieho prozaika a dramatika  Jána Kopčoka, ale aj  prozaika Miroslava Kriváka.

U niektorých autorov, ako konštatuje S. Boldocký, je popri vernosti dedinskej tematike v konkrétnom – vojvodinskom prostredí – príznačné presahovanie realistickej metódy zobrazovania  a inklinácia k prvkom postmodernej tvorby, k výraznejšej psychologizácii postáv, lyrizácii či k prvkom fantastiky a symboliky. Do tejto skupiny by sa dali zaradiť napríklad Andrej Čipkár, básnik a prozaik Juraj Tušiak, Pavel Grňa, o ktorom sa S. Boldocký vyjadruje ako o „svojráznom epickom lyrikovi rodiny“ či poetka a prozaička Viera Benková, ktorá v románe  Stred sveta prináša inovujúce postupy v podobe koláže fragmentov zo sveta legiend a súčasnej každodennej reality. Bájou o Ikarovi sa uzatvára oblúk, ktorého počiatok predstavuje úvodný Labáthov text o putách zeme, ide totiž o zobrazenie túžby človeka po presahovaní žitej  reality a po (čo len dočasnom) zrušení pút, aj tých so zemou...

Všeobecne by sa dalo povedať, že aj u autorov, v diele ktorých badať čiastočný odklon od tradičnej realistickej  rurálnej prózy (čajakovského typu), ostáva  ako jedna z dôležitých zložiek textov téma vidieckeho prostredia, histórie i súčasnosti slovenskej vojvodinskej dediny. Namiesto doslovom zostavovateľ ukončil antológiu ukážkami z troch esejistických textov  P. Bohuša, J. Kopčoka a J. Labátha, v ktorých spoločným momentom (a mementom) je zdôrazňovanie toho, ako je človek spätý s prírodným (a teda aj dedinským) prostredím, so svojím domovom, s históriou svojich predkov...  Azda je oprávnené očakávanie, že táto antológia potvrdí aj v našich čitateľoch vedomie o tom, že slovenská vojvodinská literatúra je – povedané spolu so zostavovateľom – „prirodzenou a komplementárnou zložkou, a hoci aj oneskoreným variantom slovenského realizmu“. 

Post scriptum: Zároveň s antológiou Putá zeme sa mi dostala do rúk výpravná publikácia z toho istého vydavateľstva a s tým istým vročením, ide o knihu Jána Kišgeciho Petrovec & Ivan Križan, ktorá je venovaná životu a tvorbe výtvarného umelca Ivana Križana. Publikácia približuje rôzne vývojové fázy v tvorbe umelca – petrovského rodáka a predstavuje rôzne pohľady (výtvarných kritikov, spisovateľov, publicistov) na jeho tvorbu spätú s prostredím Petrovca. Nie náhodou je podtitulom publikácie spresnenie, že knižka je „emotívnou prechádzkou ulicami a uličkami starého Petrovca a petrovského chotára“, pri listovaní v nej naozaj prežívame pocit, že sa sami zúčastňujeme na tejto sugestívnej prechádzke, že maliarovými očami aj my môžeme objavovať skryté zátišia popri cestách, v blízkosti skromných domcov i výraznejších dominánt v Petrovci a v jeho okolí, kráčať rozľahlými poľami chotára, míňať jeho chmeľnicu, jeho sálaše, dýchať vôňu úrodnej zeme, a to v každom ročnom období... Obe publikácie sa vzájomne dopĺňajú,  výtvarné obrazy dokresľujú literárne a tie druhé zas dopovedajú to, čo čítame z obrazov malebnej rovinatej Vojvodiny.

Myslím, že zostavovateľovi antológie a podobne aj autorovi druhej spomínanej publikácie sa plne podarilo zrealizovať zámer, a to zviditeľniť korene, z ktorých vyrástla súčasná slovenská literatúra vo Vojvodine a v súlade s výsostným cieľom vydavateľa – Matice slovenskej v  Srbsku, ochraňovať kultúrne dedičstvo vojvodinských Slovákov. A verím, že čitatelia aj mimo vojvodinského prostredia ocenia túto skutočnosť.

Etela Farkašová  ( uverejnené v Slov. pohľadoch 2012)